Nedávno prišla Markíza s artiklom, ktorý veľmi dobre vystihuje problematiku toho, čomu ja hovorím slovenská mentalita. V artikli sa píše:

Najskôr súkromná studňa na pozemku šéfa štátneho podniku. Približne o tri mesiace neskôr zákazka za takmer 200-tisíc eur pre firmu, ktorej má patriť vrtná súprava použitá pri tejto studni.

Najprv zatĺkali, ale potom sa mi priznali, že sú v Smoleniciach, kde vŕtajú studňu pre pána Moldu a sú s pánom Krajíčkom, ktorý je konateľom spoločnosti A.I.K., ktorá následne získala zákazku na Vodohospodárskej výstavbe na Vodnom diele Žilina , uviedol konateľ Geart Services Vlastimil Chebeň.

A takto fungujú na Slovensku všetky verejné obstarávania. Keď sa pozrieme na to, čo je cez úrad pre verejné obstarávanie vypísané, tak vždy na podmienkach účasti na verejnej súťaži je jasné, kto má zákazku dostať.

Slovenský úradník nikdy nič nespraví, bez toho, aby z toho niečo mal a to nie je korupcia per-se, ale to je mentalita. Tu neexistuje totiž žiadne povedomie, že ten úradník zastáva nejaký úrad. Každý tu kope len sám za seba a inak to ani nepoznajú.

Jediné, čo je teda na kopaní studni netypické, je ich blbosť, že sa tak jednoducho nechali prichytiť na hruškách. Normálne sa takéto veci robia na tajnáša a nie takto na hulváta, ako poslední bíreši.

To, čo ja vidím často je, že firma, ktorá chce zarobiť na verejnom obstarávaní zamestná manžela, manželku, syna, dcéru, brata, alebo iného rodinného príslušníka do pozície, kde nemá žiadnu zodpovednosť ale vysoký plat. Napríklad do dozornej rady.

A tam samozrejme nič nemá s ničim spoločné, že podmienky verejnej súťaže boli šité na mieru. Je to okaté, tiež na hulváta, ale viac-menej legálne, v tom zmysle, že to priamo neporušuje žiaden zákon.

Keď ale priamo ten týpek, ktorý rozhodoval o obstarávaní, bol súčasne užívateľom výhod od firmy, ktorá neskôr túto zákazku dostala, tak nám to hovorí ešte niečo iné. Fakt, že sa na ďaľší deň neobjavil v Leopoldove, hovorí veľa o tom, že táto forma korupcie na Slovensku je tak zažratá a tak rozšírená, že sa už ani nikto netvári, ako keby to tak nebolo. Inak povedané, je to súčasť mentality.

Obyvateľstvo je úplne mimo, keď si myslí, že vstup do tzv euroatlantických štruktúr niečo zmenilo k lepšiemu. Nie, fakticky je to tak, že na Slovensku sa rok čo rok kradne viac, a to znamená, že nikdy sa v histórii Slovenska nekradlo tak, ako sa kradlo v tomto roku a budúci rok sa bude kradnúť ešte viac.

Samozrejme, tento konkrétny príklad je len kvapka v mori, ale ako ilustrácia je to dobrá.

Vedľa som dal AI/LLM zhrnutie bodu interview s Rattajom, ktorého ja vôbec nepovažujem za kompetentného človeka, ale práve preto je to také trefné, že zrovna on vyšiel s týmto pozorovaním o slovenskej mentalite.

Človek by si kládol otázku, ako súvisí teraz nejaká zlodejina na verejnom obstarávaní s tým, či je čašník v Tatrách milý? No, jednoducho. To je ten istý psychologický problém. Tak ako ten čašník, ktorý zákazníka na stojáka pošle do prdele, tak rovnako úradník nebude konať v rozsahu zákona, lebo prečo by mal? Ak on z toho nič nemá, tak ten úradník ti ukáže, že ak niečo potrebuješ vybaviť, nevybavíš. Ak potrebuješ nejaké potvrdenie, on ti ho jednoducho nevydá, a môžeš sa sťažovať na lampárni. To je ten istý problém mentality.

Ako Rattaj celkom dobre vystihol, na Slovensku neexistuje mentalita služby. A to žiadnej. Ani zákazníkovi, ani občanovi, keď sa jedná o úradníka. Každý kope len za seba a fakt, že zastáva nejaký úrad, alebo reprezentuje nejakú firmu, ktorá má nejakých zákazníkov, ku ktorým by sa zišlo správať úctivo, to mu hlava nebere. Narcisticky očakáva od druhých, aby sa hlboko predkláňali, ale vlastná medicína mu moc nechutí. Táto neschopnosť vcítenia sa (empatie) do druhého človeka je pri narcizme a psychopatii príznačná. Tak vieme, s akým typom osobnosti tu máme dočinenia. A tu nesúhlasím s Rattajom, ktorý hovorí, že sa tu jedná o jánošíctvo. Nie, to nie je jánošíctvo, to je narcistická porucha osobnosti, alebo horšie.