Obchod s nádejou

Každé voľby ide politikom a kandidátom o to, aby zblbli ľudí na lacné kecy o tom, ako oni všetko zmenia k lepšiemu a voliči im na to radi skočia, lebo tým externalizujú svoje problémy na iné osoby.

Volič by sa ale v prvom rade mal pozrieť na seba a svoj chýbajúci záujem o veci verejné a následne jeho neschopnosť vybrať si správneho kandidáta.

Volič by si mal vybrať človeka, ktorého pozná osobne a nie z reklamného letáku, alebo z olepenej tabule.

Volič často ani nevie, aké sú kompetencie, napríklad zastupiteľstva v meste a potom môže ťažko vyhodnotiť, či sú sľuby v kampani vôbec realistické.

Častokrát vidíme v kampani kandidátov do zastupiteľstva sľubovať veci, pričom zastupiteľstvo je len kontrolný orgán, ktorý môže prijať alebo odmietnuť návrhy, ktoré sú vypracované v rámci mestskej organizačnej štruktúry, ktorá je byrokratické monštrum.

Dokonca ani sám primátor nemá úplne voľnú ruku, lebo je viazaný zákonnými postupmi, na ktorých akékoľvek snaženie môže byť zastavené.

To je aj dôvod, prečo jediné, čo na Slovensku funguje, je šmelina a korupcia, lebo pri kradnutí majú všetci úradníci záujem, aby sa aj im ušlo.

Preto správne veci neprechádzajú, ale zlodejiny, napriek všetkým predpokladom na konštatovanie hrubej nezákonnosti, áno.

To ale nie je vina jednotlivca, ale celého personálu a evidentne slovenskej mentality.

Volič síce hovorí o politickej zodpovednosti konkrétneho funkcionára, ale keď je tá mentalita taká, že kradnú všetci, tak je aj jedno, koho si tam dosadia.